Pôsobia vzrastom malí ľudia naozaj mladšie ako tí vysokí?

Autor: Petra Vassova | 24.4.2012 o 23:27 | (upravené 25.4.2012 o 0:32) Karma článku: 11,13 | Prečítané:  2157x

Mám necelých 154 cm. Veru veľa srandy som si s mojou výškou alebo teda nížkou užila. Vždy som bola pokladaná za decko alebo za mladšiu ako v skutočnosti som. Keď som mala 18 rokov, s bratrancom som navštívila výstavu automobilov v Nitre. Predavačka mu bez akejkoľvek predchádzajúcej otázky predala detský lístok a dodala, že musel byť veľmi mladý, keď som sa mu narodila. No veď hej, mal asi 7 rokov. Bol vysoký a pôsobil staršie. Asi o rok neskôr som išla s mamou do ZOO v Bratislave. Mama vypýtala 2 obyčajné lístky. Dostala jeden a jeden detský. Ok prežijem, aspoň sme ušetrili. V dvadsiatke ma nepustili na diskotéku v zahraničí, vraj do 18 rokov vstup zakázaný. To ma naučilo nosiť so sebou vždy doklad totožnosti, aj keď som trebárs aj na dovolenke. V tom istom veku ma môj priateľ predstavil rodičom. Ich prvá reakcie bola: "Bože, to akú 15-stku si si domov priviedol?" A to som bola o rok staršia od neho. Ako roky pribúdali, pribúdali aj otázky typu: 18 máme? alebo Ukážte mi občiansky preukaz. Veľmi často sa mi stávalo, že napríklad na vianočných trhoch alebo hodoch ma proste predavač nevidel, aj keď som stála v rade a pýtal sa toho za mnou, čo si prosí. Stalo sa to aspoň 100x...

Haló, ja som tu tiež! Zvyčajne nasledovalo ospravedlnenie typu: "myslel som si, že ste jeho dieťa..." alebo " nevidel som vás" alebo rovno tykanie: " však si taká malá."

S mojím vzrastom nielen čo sa týka veku, som veru nikdy na žiadnom koncerte nič nevidela, mohla som sa kochať pohľadom na zadnice a chrbáty ľudí a počúvať hudbu. Opätky zväčša nič nevyriešili.

Veľa srandy som si užila a užívam aj v MHD. Nikto ma nikdy nevidí, ak nesedím, zväčša som pricapená na okne, na dverách alebo jednoducho lietam v povetrí, lebo nedočiahnem na žiadnu tyč, aby som sa mohla držať. Vtedy sa cítim ako mucha. Niekedy mi autobusár zavre dvere pred nosom, si myslí, že tam nie som. Dokonca sa mi stalo, že revízor sedel vedľa mňa a v momente ako sa autobus pohol sa postavil a išiel kontrolovať lístky. Mňa však neskontroloval. ...

Tak iste má to aj pozitívnu stránku, ale zväčša negatívnu. Hlavne keď sa drobizg, teda ja, snaží vystúpiť na zastávke na znamenie a cestuje ešte starým typom autobusu, kde sú zvončeky na strope. Neni šanca dočiahnuť. Ok vyskočím si. Netrafila som....Koho poprosím? V autobuse bolo 5 babiek nižších ako ja. Išla som teda za vodičom a počas jazdy som ho otravovala, aby na ďalšej zastávke zastal, lebo nedočiahnem na zvonček. No rehotal sa ako keby som mu povedala vtip.

Parkrát sa mi stalo, že si na mňa ľudia v autobuse sadli. Fakt nerobím si srandu. "Ježiši, ja som ťa nevidela!" Niekedy neviem, či je lepšie stáť alebo sedieť. Ak stojím, ostatní ľudia tiež stoja. Ale na mojich nohách, ruksaku, psovi a podobne. Buď som rozplásknutá na okne alebo keď sedím riskujem, že si na mňa niekto sadne. Väčšinou aj keď si sadne človek vedľa mňa, zaberá polku môjho sedadla. No čo mám robiť? Kúpiť si auto?

V autoškole som mala problém dočiahnuť na pedále a zároveň i na volant. "4 cm dole a mohli ste sedieť v detskej sedačke." - vtipkoval inštruktor. Radšej auto nešoférujem. Nevidím všade, musela by som si kúpiť jedine dáke ozaj mini auto. Také to sčapnuté zozadu na baterky.

Ako 25 ročná som si išla kúpiť cigarety do trafiky. Pani ma dobre poznala, chodievala som tam skoro každý deň pre dačo. No aj tak, vypýtala si občiansky preukaz. Samozrejme som si ho nevzala, veď som išla so psom von a poceste i do trafiky. Tak som sa pekne vrátila poň.

Ako 26 ročná, po príchode na Slovensko, ale i v Amerike, neustále predkladám občiansky preukaz, pas a iné doklady v potravinách, v trafikách, v podnikoch.... Čo ja vôbec nestárnem? Čím som staršia, tým viac si odo mňa pýtajú doklad totožnosti. Ako je to krásny kompliment, ale nie keď idem so šéfom na obed, kde mi vysvetľuje, čo všetko mám spraviť, potom sa k nám pridajú kolegovia a objednajú víno, lebo zhodou náhod majú dvaja z nich meniny a čašník príde a vypýta si odo mňa občiansky preukaz!

Nie keď idem na dovolenku s mamou a sestrou a zavítame na párty, kde chlapci, ktorí sa mne páčia balia moju mamu, chlapi, ktorí sa mame páčia balia moju sestru a mňa balia deti cca 15 rokov. Pre vysvetlenie, moja mama je vysoká ako ja, sestra je o 3 hlavy vyššia. Považujú nás za sestry. Všetky tri. Sestra chodila na rodičovské združenia za moju mamu. Všetci si mysleli, že je moja mama, lebo bola vysoká a pôsobila staršie. O 8 rokov staršia mama....

Moja najlepšia kamarátka má okolo 180 cm. Malý veľký kamarát. "Videl si ma? Ja som tam tiež bola!" Nie nevidel. Ale videl aspoň moju vysokú kamarátku.

Nie v žiadnom prípade nemám z toho komplexy. Môjmu snúbencovi sa páčia malé dievčatá a vraj, čo je malé, to je dobré, či ako sa to hovorí... Ešteže nie som chlap. :DD

Rozhodne sa už kvôli veku s pedavačmi nehádam. Darmo im vysvetľujem, že mám 26, vždy to končí odpoveďou, "to môže povedať každý." A rozhodne všade so sebou nosím doklady.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Nové pravidlá zásadne ovplyvnia ľudí. Dlžníkov aj exekútorov

Sociálna poisťovňa môže siahnuť na účet dlžníka aj bez exekútora, bezvýsledne exekúcie sa musia zastaviť.

KOMENTÁRE

Fico radí socialistom ako byť populárnejší

Toto má byť lekcia z postkomunistickej Európy?


Už ste čítali?